Málo sa vie o epizódnej úlohe rakúsko-uhorskej armády, ktorú na tomto bojisku odohrala v dvoch vlnách.

Západný front bol front, ktorý prebiehal počas prvej svetovej vojny v západnej Európe a na ktorom se stretli vojská Nemeckej ríše a vojská Francúzska, Belgicka, Veľkej Británie a USA. Boje na fronte prebiehali väčšinou v zákopoch. Na západnom fronte boli ako prvé použité chemické zbrane a tanky. Došlo tu k najkrvavejším bitkám prvej svetovej vojny ako bola bitka na Somme, či bitka pri Verdune. Západný front bol dôležitým bojiskom. Málo sa vie o epizódnej úlohe rakúsko-uhorskej armády, ktorú na tomto bojisku odohrala v dvoch vlnách.

Prvá nemecká požiadavka na nasadenie rakúsko-uhorských jednotiek na západoeurópskom bojisku sa objavila už v auguste 1914. Nemecká strana výslovne požiadala o jednotky ťažkého delostrelectva, ktoré sa mali zapojiť do dobývania obkľúčených pevností.

Rakúsko-uhorské velenie tejto žiadosti vyhovelo a nasadilo v dvoch oddieloch celkom štyri batérie po dvoch delách Škoda vz. 1911 ráže 30,5 cm. Z krakovského Pevnostného delostreleckého pluku č. 2 boli odoslané 3. a 4. baréria, ktoré boli označené ako Krakovský polprápor, z gorického Poľného delostreleckéh práporu č. 8 boli nasadené 7. a 8. batéria a označený bol ako Gorický polprápor.

Oba oddieli boli odoslané už v auguste 1914, do Belgicka sa však dostali veľmi pozde, aby ešte mohli zasiahnuť do pri dobývaní obkľúčenej pevnosti lutyšskej pevnosti. Oba boli po prvý krát nasadené pri bojoch na rieke Maase a pri delostreleckom ostreľovaní pevnosti Namuru. Gorlický polprápor bol neskôr premiestnený do oblasti Maubeuge a zúčastnil sa ako ostreľovania Antverp, tak bojov o Ypres. Jeho 8. batéria zostala pri Ypres až do januára 1915 a následne bola premiestnená do Východného Pruska, jeho 7. batéria sa od decembra 1914 do marca 1915 nachádzala pri Nieuporte. Krakovský polprápor sa zúčastnil bojov o pevnosť Givet a následne sa pohyboval v Lotrínsku, kde postupne osteľoval pevnosť Troyon, Paroches a Liouville, až sa v máji 1915 vrátil do Rakúsko-Uhorska.

Tieto útvary pravdepodobne neboli dopĺňané zo súčasného územia Česka a Slovenska.

Druhá požiadavka na rakúsko-uhorskú podporu prišiel od Nemcov až v poslednom roku vojny. V tomto prípade už išlo o celý organizovaný armádny zbor. Rakúsko-uhorské velenie rozhodlo o odoslaní veliteľstva XVIII. armádneho zboru so štyrmi divíziami a zborovými jednotkami.

XVIII. armádny zbor:

(Stav k 1.10.1918)
veliteľ zboru poľný podmaršál Ludwig Goiginger,
náčelník štábu plukovník generálneho štábu Matsvanszky

1. pešia divízia: veliteľ poľný podmaršál Metzger,
1. pešia brigáda: Peší pluk č. 5, Peší pluk č. 61
2. pešia brigáda: Peší pluk č. 112, Prápor poľných myslivcov č. 17, Prápor poľných myslivcov č. 25, Prápor poľných myslivcov č. 31
divízne delostrelectvo: Poľný delostrelecký pluk č. 1, Ťažký delostrelecký pluk č. 1, Poľný delostrelecký pluk č. 135, Horský delostrelecký oddiel č. 35
divízne jednotky

35. pešia divízia: veliteľ poľný podmaršál von Podhoránsky
69. pešia brigáda: Peší pluk č. 51, Peší pluk č. 63
70. pešia brigáda: Peší pluk č. 62, Peší pluk č. 64
divízne delostrelectvo: Poľný delostrelecký pluk č. 35, Ťažký delostrelecký pluk č. 35, Poľný delostrelecký pluk č. 101, Horský delostrelecký oddiel č. 1
divízne jednotky

37. honvédska pešia divízia: veliteľ poľný podmaršál Faber
73. pešia brigáda: Honvédsky peší pluk č. 13, Honvédsky peší pluk č. 18
74. pešia brigáda: Honvédsky peší pluk č. 14, Honvédsky peší pluk č. 15
divízne delostrelectvo: Honvédsky poľný delostrelecký pluk č. 37, Honvédsky poľný delostrelecký pluk č. 137, Honvédsky ťažký delostrelecký pluk č. 37, Honvédsky horský delostrelecký oddiel č. 37
divízne jednotky

106. pešia divízia: veliteľ poľný podmaršál Krátký,
211. pešia brigáda: Domobranecký peší pluk č. 31, Domobranecký peší pluk č. 32
210. pešia brigáda: Domobranecký peší pluk č. 6, Domobranecký peší pluk č. 25
divízne delostrelectvo: Poľný kanónový pluk č. 206
divízne jednotky

Zborové delostrelectvo:
Pluky ťažkého polného delostrelectva č. 11, 53, 54 a 72
Ťažký delostrelecký pluk č. 1, 1. batéria (38 cm húfnice1)
Ťažký delostrelecký pluk č. 1, 3 a 12. batéria (10 cm húfnice)
Ťažký delostrelecký pluk č. 6, 10. batéria (10 cm húfnice)
Ťažký delostrelecký pluk č. 8, 13. batéria (42 cm húfnice)
Ťažký delostrelecký pluk č. 9, 1. a 2. batéria (30,5 cm mažiare2)
Ťažký delostrelecký pluk č. 10, 10. batéria (10 cm húfnice)

Celkom:
52 peších práporov, 4 jazdecké eskadróny,
53 guľometných rôt
73 delostreleckých batérií (309 diel),
8 ženijných rôt,
28 stavebných rôt
50 pomocných stavebných rôt

Popis:

Presun prvých dvoch divízií (1.ID a 35.ID), napriek neradostnej situácii na talianskom fronte, začal 8. júla 1918. Spolu s bojovými silami a posilovým delostrelectvom sa presunulo aj 15.000 ruských zajatcov zaradených v pracovných oddieloch.

Nemci ale neboli vôbec ochotní nasadiť tento zbor ako celok, ale rozhodli o nasadení o jednotlivých divízií v rámci nemeckých zborov v oblasti Verdunu. Tu bolo umiestnené aj rakúsko-uhorské zborové veliteľstvo, ktorého jedna pôvodná divízia, bola doplnená dvoma nemeckými pešími divíziami.

Zdá sa, že nemecká strana nemala – na rozdiel od osvedčeného ťažkého delostrelectva – veľkú dôveru v schopnosti rak.-uhor. pechoty. Preto väčšina vojakov všetkých štyroch divízií prešla doplňujúcim výcvikom v nemeckých strediskách.

Rakúsko-uhorské jednotky boli do vcelku kľudných frontových línií, napriek tomu však počas posledného dohodového útoku na jeseň 1918 utrpeli značné straty, a to zvlášť počas bojov proti americkým a francúzskym tankovým jednotkám, proti ktorým nemali adekvátnu výzbroj.

Na front boli nakoniec divízie nasadené postupne. 1.ID bola nasadená juhovýchodne od Verdunu, 35.ID severovýchodne od St. Mihiel. 35. divízia zasiahla do bojov ako prvá v polovici augusta. Jej bránený priestor ležal v krajne neprehľadnom, kopcovitom a zalesnenom teréne Cotes Lorraines a Billy. Napriek tomu, že stavy rôt dosahovali maximálne 100 mužov, každý poľný prápor obsadzoval úsek široký 2-3 km a s hĺbkou 1 km. Najprv ju naproti stojace francúzske jednotky príliš neobťažovali. Nad ránom 12. septembra tu začala svoj dlho plánovaný útok 1. americká armáda.

Najskôr začala štyri hodiny delostrelecká bubnová príprava z asi 3000 diel, po ktorej vyrazila pechota. Potom, čo sa situácia zhoršila aj u nemeckých susedov, ustúpila 35. divízia na medziľahlé postavenie. Zostava divízie však nebola narušená. Američania nakoniec neprerazili, ale straty 35. ID aj tak činili 99 dôstojníkov a 3268 vojakov.

V druhej polovici septembra 1918 začali Američania a Francúzi veľkú útočnú operáciu v priestore medzi Verdunom a Remeš. K ním sa zakrátko pripojili dve britské poľné armády medzi St. Quentinom a Cambray. Nasledovali Belgičania, Francúzi a Briti pri Yper. Na celom fronte sa rozhoreli záverečné ohne vojny.

Už 22.-30. septembra vstúpila 1.ID do ťažkých bojov vo svojom sedemkilometrovom úseku obrany „Brabant“ severne od Verdunu. Napriek úporným americkým útokom, ktoré donútili susednú nemeckú divíziu ustúpiť za oblúk rieky Mosely, čo protivníkovi umožnilo ťažko zasiahnuť pravé krídlo 1. pešej, sa divízia udržala. Len na koniec bojov bola nútená ustúpiť k Sivre. Pri prekonávaní rieky a ničení prechodov podal vynikajúce výsledky sapérsky prápor č. 1. Celkové straty 1.ID pri tejto operácii boli 19 dôstojníkov, 493 vojakov. Hlásenia hovoria o tom, že sa divízia v bojoch osvedčila. Zvlášť vyzdvihujú tuhý odpor oboch juhomoravských mysliveckých práporov.

8. októbra sa 35.ID dostala do trojnásobnej presily protivníka, kedy po mohutnej delostreleckej príprave zaútočili tri divízie nepriateľa na postavenie 35. pešej. Vyznamenal sa c. a k. 5. peší pluk pod dočasným velením pplk. Popelku, jihlavského rodáka nemeckého pôvodu. Pluk držal kľúčovú pozíciu celého priestoru – kótu 371 – ovládajúcu významnú postupovú cestu Consenvoye-Etraye. Vytrval tu v opakovaných útokoch americkej pechoty až do 11. októbra, navzdory masovému náletu 120 lietadiel. Obrancom sa tu podarilo udržať v zničených zákopoch a prielom sa tu nevydaril. Počas piatich dní tu stratila divízia 197 dôstojníkov a 5052 vojakov. Ešte potom bola divízia vystavovaná silným plynovým prepadom, pri ktorých zahynulo ďalších 22 dôstojníkov a 360 vojakov, mnohí boli odvedení do lazaretov a nemocníc. Pplk. Popelka bol vyznamenaný rádom Pour le Mérite a stal sa tak jediným dôstojníkom rakúsko-uhorskej poľnej jednotky, ktorému bolo toto najvyššie pruské vyznamenanie udelené.

Ďalší rakúsky bojový útvar – 106. domobranecká bola, ktorá bola na Hindenburgovo naliehanie na nasadená na západný front koncom augusta 1918. Bola použitá na výstavbu poľných postavení v priestore Damvillers-Deult-Brandeville. Len úderný prápor 106 a domobranecký peší pluk 25 boli s dobrými výsledkami nasadené na ako zásahové jednotky v bojoch pri Sivry, Viloshes, Consevoye.

Posledná skupina, ktorá nastúpila sa západný front, do bojov vo Francúzsku bola silná 37. honvédska pešia divízia (takmer 16.000 mužov). Prišla sem v polovici septembra z Rumunska a bola rozmiestnená južne od Strasbougu ako záloha nemeckého vrchného velenia. Tu vyčkávala až do konca vojny.

Prímerím z Villy Giusti 3. novembra 1918 skončila vojna pre všetky rakúsko-uhorské jednotky, teda aj tu na západe. Ich postavenia boli odovzdané nemcom a divízie sa stiahli do sústredenia južne od Diedenhofenu. Len honvédska divízia nečakala a vyrazila na vlastnú päsť do Uhorska. Posledné rakúsko-uhorské jednotky opustili nemecké územie 29. novembra 1918.

Vo Francúzsku padlo alebo bolo ranených asi 10.000 vojakov zo všetkých kútov habsburgskej monarchie.


Literatúra:
1) Jung, Peter: Rakousko-uherská armáda první světové války. Brno, Computer Press 2007.
2) Jiří Pernes a kol.: Pod císařským praporem, Elka Press, 2010


Poznámky pod čiarou:
1. Húfnica je druh dela, určený predovšetkým na ničenie plošných cieľov a živej sily.
Na rozdiel od kanónu väčšinou strieľa obvykle nepriamou paľbou a hornou skupinou uhlov (nad 45°) a dĺžka hlavne býva najčastejšie do 20 kalibrov, niekedy až do 40 kalibrov, vzácne aj viac.
Používa obvykle delené strelivo (delené náboje), pri ktorom sa strela a nábojka nabíja osobitne. Oddelená nábojka umožňuje jednoduchú zmenu veľkosti výmetnej náplne (množstva strelného prachu v nábojke) a tým aj zmenu počiatočnej rýchlosti strely (300 až 600 m/s), čo zasa umožňuje efektívne meniť dostrel pri nepriamej streľbe.

2. Mažiar je ťažká delostrelecká zbraň s krátkou a masívnou drážkovanou alebo hladkou hlavňou, ktorá strieľa (takmer) výhradne hornou skupinou uhlov. Používal sa ako obliehacie alebo pevnostné delo pri dobýjaní a obrane pevností. Dĺžka hlavne je spravidla menej než 15 kalibrov.
Staré obliehacie mažiare mali krátku a veľmi masívnu hlaveň so zúženou komorou. Nabíjali sa ústím hlavne a vystreľovali výbušné strely plnené strelným prachom.
Modernejšie mažiare sa používali počas I. svetovej vojny, predovšetkým na západnom fronte pri dobíjaní belgických a francúzkych pevností a opevnení, ale i na talianskom fronte.
Mažiare majú krátku hlaveň, ktorej dĺžka spravidla neprevyšuje 15 kalibrov a často je menej ako 10 kalibrov. Pri boji proti pevnostiam spoliehajú na to, že strela vystúpi do výšky a odtiaľ bude padať takmer kolmo voľným pádom, pričom získa dostatočnú rýchlosť a energiu na prerazenie betónových a železobetónových stropov pevnostných objektov. Z toho dôvodu sú tiež strely (granáty) pre mažiare veľmi ťažké – ťažšie ako súdobé letecké bomby.
Napríklad mažiar Škoda vzor 1911 kalibru 305 mm strieľal strely (granáty) s hmotnosťou 287 kg na vzdialenosť 11,3 km a strely s hmotnosťou 384 kg na vzdialenosť 9,8 km. Rýchlosť streľby bola okolo 10 rán za hodinu.