Ale nie! Kde je JavaScript?
Váš webový prehliadač nemá povolený JavaScript alebo nepodporuje JavaScript. Ak chcete správne zobraziť túto webovú lokalitu, povoľte JavaScript vo svojom webovom prehliadači, alebo inovujte na webový prehliadač, ktorý podporuje JavaScript.
Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Banner Veľká vojna a územie Slovenska

Články

Tragédia náhradného práporu 71. pešieho trenč. peš. pluku

90. rokov od udalostí tragédie náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku v Kragujevaci



Jozef Turčák (1895 – 1964)

90. rokov od udalostí tragédie náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku v Kragujevaci



Jozef Turčák Prác, narodený 16. novembra 1895 v Podbieli, číslo domu 62 (dnes drevený dom č. 384 – predajňa „rozličného tovaru“ Ing. Ľubora Gráča), ako druhý syn podbielanského roľníka, Ondreja Turčáka (1866 – 1943), člena Cirkevnej rady pri farskom kostole v Nižnej a Márie rodenej Krafskej.

Jeho súrodenci boli: starší brat Ján Turčák (1892 – 1969) a mladší brat Peter Turčák (1906 – 1966). Najstarší brat Ján v roku 1912 odišiel s rodinou svojho strýka Jána Turčáka do Kanady. Jozef Turčák po absolvovaní školského vzdelania mal záujem nasledovať svojho staršieho brata.

 

 

Dňa 28. júna 1914 bol s manželkou zavraždený v Sarajeve rakúsky arcivojvoda Franz Ferdinand DEste Habsburg - Lotringhem. Atentátnik Gavrilo Princip, člen skupiny Yonga Bosna (v literatúre sa uvádza aj ako „čierna ruka“) svojim činom vytvoril zámienku k začatiu Prvej svetovej vojny. Jozef Turčák namiesto cestovania do zámoria narukoval do Trenčína. 71. peší trenčiansky pluk, ku ktorému narukoval, bol zriadený v roku 1860 v Benátkach po historickej bitke pri Custozzi (1859). Tento slovenský pluk bol pojmom v Rakúsko – uhorskej armáde. V roku 1866 sa trenčiansky pluk zúčastnil bojov v Rakúsko – pruskej vojne. Vojaci trenčianskeho pluku v roku 1878 obsadzovali územie Bosny a Hercegoviny.

 

Významnou mierou prispeli aj k potlačeniu bosnianskeho povstania (1881 – 1882), a to aktívnou účasťou na bojoch pri Zagorii, Sornise, Glavatičeve a Uloku. Dátum bitky pri spomínanom Uloku 26. február 1882, bol neskôr oslavovaný ako pamätný deň pluku. V oblasti Bosny bol slovenský pluk z Trenčína považovaný za nepriateľský. V tomto pluku bojovalo 80% vojakov slovenskej národnosti. Slováci pochádzali najmä z Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy. V júli 1914 po vypuknutí Prvej svetovej vojny bol trenčiansky pluk, nazývaný aj „drotársky“, nasadený na východný front do haličskej oblasti. V bojoch pri Rudniku a Lubline (26. júla až 8. augusta 1914) utrpel veľké straty. V priebehu rokov 1914 až 1915 na východnom fronte padol veľký počet vojakov trenčianskeho pluku do ruského zajatia. V roku 1915 bolo rozhodnuté a trenčiansky pluk bol presunutý na taliansky front. V priestoroch bojov pri Gorizii sa vojaci „drotárskeho“ pluku preslávili, keď sa im podarilo prebiť cez územie s pätnástimi drôtenými zátarasami v hustej paľbe až k štábu talianskej armády. V roku 1916 bol zriadený v srbskom Kragujevaci, asi 140 kilometrov juhovýchodne od Belehradu, náhradný prápor 71. pešieho trenčianskeho pluku. Veliteľom práporu sa stal podplukovník Artur Marx. Artur Marx bol žid nemeckej národnosti, mal zavalitú postavu a vystupovanie dôstojníka CK armády. Vojak pre neho nemal žiadnu cenu, vedel ho však podriadiť absolútnej vojenskej disciplíne. Tento skúsený frontový vojak, niekoľko krát ranený v rôznych bojoch, svojou prísnosťou vzbudzoval rešpekt aj u skúsených mazákov. Takto sa o ňom v roku 1917 vyjadroval aj generálny inšpektor peších vojsk Rakúsko – uhorskej armády, generálplukovník von Pflanzer – Baltin. „Výcvik náhradného práporu má veliteľ podplukovník Marx pevne v rukách“.

 

V tom čase bol k práporu prevelený zo západného frontu aj vojak Jozef Turčák. V atmosfére poriadku a disciplíny náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevaci nastala zmena až príchodom zajatcov z východného frontu. V apríli 1918 na ruskom území bojujúce jednotky Červenoarmejcov, prostredníctvom vlády Sovietskych boľševikov uzavreli prímerie s Nemeckom a Rakúsko – Uhorskom. Tým bol umožnený návrat zajatcov do armád centrálnych mocností. Časť zajatých vojakov vstúpila do oddielov Československých légií zriaďovaných francúzskym generálom slovenskej národnosti Milan Rastislavom Štefánikom. Časť zajatcov sa ocitla v oddieloch Červenej armády. Rozhodujúca časť sa však vrátila do vlasti k svojim bývalým jednotkám. V takejto atmosfére sa Jozef Turčák stretol so svojim kamarátom zo susednej obce Nižnej Alojzom Regulym.

 

Ku dňu 20. júnu 1918 do práporu v Kragujevaci nastúpilo 4320 bývalých zajatcov. Tí so sebou priniesli novú morálku prejavovanú všeobecnou nespokojnosťou. Boli nedostatočne oblečení a obutí. Teplé oblečenie, ktoré si zakúpili v Rusku za svoje peniaze, im bolo odobraté. Stravná jednotka bola nedostatočná. Hlad však nebol len v kasárňach. Vojaci, ktorí sa dostali na dovolenky na Slovensko, našli rodné obce zbedačené, rodičov a súrodencov vyhladovaných, kostolné veže bez milovaných zvonov, všetko bolo podriadené vojenskej mašinérii. K tomu sa pridávalo neznesiteľné drezúrovanie a šikanovanie veliteľov. V snahe udržať poriadok a disciplínu sa veľmi kruto prejavoval nenávidený dôstojník kapitán Július Spira pôvodom zo židovskej rodiny z Turčianskej župy. Kragujevacké udalosti sa začali nevinne. V nedeľu 2. júna 1918 sa v kasárňach vyplácal mimoriadne, o desať dní skôr, žold.

 

Vojaci odišli na vychádzky do mesta. Slnko pražilo a v miestnych krčmičkách tzv. kafanoch sa ozývali slovenské pesničky. Slúžne vyplatené za mesiace prežité v zajatí umožňovalo vojakom si dovoliť viac rakije. Večierka bola o 21. hodine. Drvivá väčšina ju aj dodržala. Pol hodiny po večierke sa však so spevom vracal vojak Martin Riljak. Tento priestupok rázne riešil veliteľ izby rotmajster Anton Bednár, ktorý nedisciplinovaného vojaka určil druhý deň na raport. Nešťastnému vojakovi však prišli na pomoc podgurážení vojaci z iných rôt a zodpovedného veliteľa poriadne zbili. Táto iskra však zažala plameň. Vojaci vylámali skrine s puškami a nábojmi a kasárne ovládla živelnosť, hnev a túžba po pomste. Mladí vojaci však neboli ochotní sa pridať, nechceli riskovať hnev nadriadených. Tých bývalí zajatci riešili buchnátmi a kopancami.

 

Zbitý rotmajster Bednár počas mobilizácie vojakov ušiel a podarilo sa mu informovať nadriadeného nadporučíka Ervína Deutscha. Na základe informácie bol nastúpený pohotovostný oddiel. Vzbúrenci, skúsení frontoví vojaci, však tento oddiel s ľahkosťou odzbrojili. Nadporučík Deutsch bol ranený reznou ranou od bodáka a priestrelom pľúc. Následne boli zničené evidencie v kanceláriách a malá skupina sa zamerala aj na vykradnutie pokladnice s hotovosťou 110.000,- korún. Vzbúrenci sa nedostali však k ostrej munícii, ktorú z opatrnosti i na základe poznatkov nastrčených agentov velenie kasární včas presunulo. Vzbúrenci sa rozhodli ovládnuť muničné sklady a oslobodiť zajatých srbských vlastencov z kragujevackého väzenia. Nemali však dostatok munície. V meste Kragujevac boli kasárne aj Dragúnov 7. jazdeckého pluku a 15. honvédskeho pluku. Podplukovník Marx päťdesiat minút po začatí udalostí vzbury obsadil s dragúnmi a delostreleckou batériou väznicu a železničnú stanicu. Muničný sklad a most na ceste ku skladu bol chránený guľometmi.

 

Mladí vojaci po vytlačení z kasární náhradného práporu „drotárov“ sa rozpŕchli na všetky strany. Snažili sa zachrániť z nedobrovoľnej situácie, v ktorej sa ocitli, útekom. V meste nastal chaos. Zo všetkých strán zaznievala streľba a nebolo zrejmé, kto je vlastne vzbúrenec a kto potlačovateľ vzbury. Každý strieľal na každého. Rady vzbúrencov sa značne útekom nováčikov zriedili. Odvaha vzbúrencov ochladla po útoku delostreleckej paľby na kasárne. Závažne sa prejavil aj nedostatok munície. Vojak Jozef Turčák sa v neprehľadnej situácii dostal v ranných hodinách až na okraj mesta Kragujevac, kde narazil na jednotku vojakov bosnianskej národnosti. Po neúspešnom boji holými rukami ho z krátkej vzdialenosti strelil bosniacky vojak do oblasti brušnej dutiny. Zásah projektilu náboja spôsobil rozsiahlu ranu a došlo k uvoľneniu obsahu brušnej dutiny.

 

Zomierajúcemu vojakovi pomohla ďalšia prestrelka, ktorá zamestnala bosniacku jednotku. Ťažko ranený sa odplazil na okraj cesty, kde ho objavil srbský roľník. Ten zomierajúceho vojaka naložil na svoj vozík zapriahnutý oslíkom a odviezol ho do poľného lazaretu. Službukonajúci lekár vojaka Turčáka okamžite operoval. Odstránil poškodené časti vnútorných orgánov a stabilizoval jeho zdravotný stav. Hodinu po polnoci už bol stred mesta pod kontrolou jednotiek CK armády. O piatej hodine ráno, 3. júna 1918 boli kasárne náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku, obsadené a vzbura potlačená. V radoch vzbúrencov bolo päť mŕtvych. Zasahujúce jednotky okrem ranených nezaznamenali ani jedného mŕtveho vojaka. Podplukovník Marx dal dňa 3. júna 1918 sústrediť na kasárenský dvor časť posádky, asi 3.000 vojakov. Všetkým vojakom boli skontrolované zbrane. Preverovala sa streľba zo zbraní. Zisťovala sa prítomnosť ukoristených vecí.

 

Za vodcu vzbury bol nepriamo určený rotmajster Viktor Kolibík. Usvedčovali ho výpovede agentov, svedkov, ale aj jeho postavenie v mužstve. Bol to vynikajúci vojak, niekoľkokrát vyznamenaný a spolu s vyslúženou hodnosťou bol uznávanou autoritou. Najviac však mu priťažilo nájdených 30.000,- korún, čiže takmer tretina odcudzených finančných prostriedkov z pokladnice kasární. Udalosti vzbury slovenských vojakov v Kragujevaci boli zachytené vo filme režiséra Paľa Bielika pod názvom „Štyridsať štyri“. Vo filme rezonovalo potrestanie vzbury zastrelením každého štvrtého vojaka nastúpeného na nádvorí kasární, vrátane ranených. Pravdou je, že podplukovník Artur Marx uvažoval zastreliť každého desiateho rebela. Nakoniec predmetom vyšetrovania bolo 82 vojakov.

 

Pred vojenským súdom skončilo 59 vojakov. Vojenský súd sa konal v sobotu 8. júna 1918 a začal o 8.00 hodine v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva, tzv. Krejskommanda v Kragujevaci. Prebiehal v nemeckom jazyku a jeho princíp spočíval v tom, že vynášal len rozsudky smrti, výnimočne oslobodzoval. Konečný verdikt znel, že pre zločin vzbury podľa § 167 Vojenského trestného zákona a poriadkov stanného práva, okrem degradácie vojakov s hodnosťou a odňatia vyznamenaní, odsudzuje na trest smrti zastrelením 44 vojakov. Odsúdencom bolo umožnené napísať list na rozlúčku. Niektorí však nevedeli písať, tak túto možnosť ani nevyužili. Odsúdený vojak Ján Pittner vtedy napísal svojej matke, vdove: „Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“

 

Čas popravy bol určený na ten istý deň na 14.00 hod. Miestom popravy bolo určené Stanovljanske pole, vzdialené približne kilometer od mesta, kde sa nachádzala vojenská strelnica. Popravčia čata v počte 80 vojakov bola vybratá z G práporu I. bosensko – hercegovinskeho pluku. Vojaci z ostatných kasární zabezpečovali okolie popravy v plnej zbroji spolu s delostreleckou prípravou. K poprave na výstrahu bolo nahnané aj domáce obyvateľstvo, ktoré sa veľmi priateľsky správalo k slovenským vojakom. Srbské ženy s plačom odprevádzali na smrť slovenských JTP odsúdencov. Samotná poprava sa zvrhla na masakrovanie bezmocných. Po jej ukončení dorazil kuriér od cisára a všetkým odsúdeným vojakom udelil milosť. Bolo to však len propagandistické gesto. Tvrdosť predstaviteľov armády sa prejavila aj tým, že 6. júla 1918 boli rodinám popravených vojakov zastavené vojenské podpory.

 

Ťažko ranený vojak Jozef Turčák sa vrátil aj so svojim kamarátom Alojzom Regulym šťastne domov. Alojz Reguly taktiež utrpel zranenie. V neprehľadnej prestrelke prišiel o veľký palec na nohe. Jeho syn Emanuel bol dlhoročný šofér autobusu ČSAD na linke Zuberec - Trstená. Jozef Turčák sa v januári roku 1920 oženil. Vzal si za manželku Máriu rodenú Čuporákovú (1899 – 1967). V decembri 1920 sa im narodil syn Jozef Turčák (1920 – 1977), neskôr dcéra Mária Ďubjaková rod. Turčáková (1922), dcéra Cecília (1924 – 1924), dcéra Žofia Turčáková rod. Turčáková (1925 – 2000) a syn Ján Turčák (1926 – 1926). Vyslúžilý vojak sa rozhodol doopatrovať bezdetných manželov Tomáša Práca pochádzajúceho z Krivej a Katarínu rodenú Krafskú, najmladšiu sestru svojej matky. Zároveň prijal aj prímenie k priezvisku Jozef Turčák Prác. Zo zranenia sa vyliečil, ale túžba žiť v zámorí ho neopustila. V roku 1926 odcestoval za svojim starším bratom Jánom do Kanady, do provincie Britská Kolumbia. Po určitej dobe ho nasledoval aj najmladší brat Peter Turčák s manželkou Teréziou rodenou Kaššákovou a dcérou Máriou. Manželka Mária s deťmi nechcela opustiť rodný Podbiel. Neskôr za bratmi Turčákovcami odcestovala aj Žofia Kaššáková pochádzajúca z Oravského Bieleho Potoka, mladšia sestra Petrovej manželky Terézie, aby sa stala manželkou najstaršieho brata Jána Turčáka.

 

Jozef Turčák sa usadil v meste New Westminster a bratia s rodinami v North Vancouver. Pracoval v drevárskom závode aj so svojimi bratmi, každý na inom poste. Štát Kanada i mesto New Westminster si vyslúžilého vojaka z čias obdobia Prvej svetovej vojny uctili pamätnou medailou (strieborná medaila s emblémom plachetnice, podobnej ako má v erbe mesto New Westminster, zavesená na zlatej hodinkovej retiazke). Jozef Turčák zomrel 6. mája 1964. Na pohrebných obradoch sa zúčastnili bratia s rodinami, ale aj kamaráti z rodného Podbiela, žijúci v Kanade, Ján (John) Michalec, Jozef (Joe) Schelling, Ján (John) Schelling a František (Frank) Hudec. Vo vzdialenej provincii Ontario, v meste Fort William, v miestnom kostole svätého Petra, odslúžil svätú omšu aj syn sesternice Terézie Regulyovej rodenej Turčákovej, kňaz Jozef Reguly. Udalosti tragédie náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku v Kragujevaci na Slovensku zostali v pamäti národa.

 

Už 28. septembra 1924 bol na pietnej slávnosti za účasti príbuzných a známych odhalený na kragujevackom cintoríne pamätník 44 obetiam vzbury. Pri príležitosti 5. výročia vzbury venoval prezident ČSR Tomáš G. Masaryk sumu 384 000 Kč na rozdelenie pozostalým rodinným príslušníkom. Popri menách popravených vojakov sú v kameni pamätníka zvečnené tieto slová: „Bolo to vo svetovej vojne 1914 - 1918, keď tí, ktorí tu odpočívajú, vojaci 71. rakúsko-uhorského pešieho pluku, nadšení bojovníci za oslobodenie všetkých Slovanov z cudzieho jarma a za práva a slobodu všetkých malých národov, vzopreli sa proti svojim utlačovateľom! Hrdinsky šli na popravište! Posledný pohľad patril ďalekej domovine! Boli síce pochovaní ďaleko od svojich drahých, avšak žijú medzi nami. Vieme oceniť ich veľkú ideu a lásku, za ktorú obetovali svoje životy! Vďačná Šumadija! Keď prvá kragujevacka vagónka zahájila výrobu, dali odliať 44 kovových sošiek, napodobenín pomníku v Kragujevaci, kde sú vyryté všetky mená popravených. Túto pamätnú sošku udeľoval pozostalým samotný Srbský kráľ Alexander II. Potom pozval všetkých na veľkú smútočnú hostinu. I dnes si ich pripomínajú názvy ulíc slovenských miest (napr. ulica kragujevackych martýrov v Bytči). Nezmyselné obete mladých ľudí varujú pred skazou vojen.

Článok uverejnený v Občasníku obecného úradu v Podbieli "Podbiel", ročník XI., číslo 2, jún 2008 spojil a upravil admin.

Uložiť

admin 01.03.2017 2246 prečítaní Tlačiť