Z pošty:

Zivot na dedine cez prvu svetovu vojnu.

Napisala pani Eleonora Halmova - Zacharova , rodacka z Kamanovej.

Narodila som sa v roku 1912. Prve vojnove roky som este nevnimala, ale z konca vojny si nieco pamatam. V nasej dedine bol richtarom moj stary otec. Vedel dobre citat a pisat, co vtedy vedelo len malo ludi v dedine. 30 rokov viedol dedinsky lud, ako mohol najlepsie. Vlastne vrchnost rozkazovala , on len usmernoval spory medzi ludom a panmi, aby nedoslo k nasilnostiam.

Obecnej budovy nebolo, vsetky schodze sa konali u nas. Notar schodzu viedol a richtar zabezpecoval ucast obcanov. Casto chodili za starym otcom madarski zandari. Boli to vysoki chlapi a na hlavach mali ciapky s forgami - myslim , ze to bolo vtacie perie/ brka/. Bali sme sa ich, nikdy sa neusmiali, nosili pusky a obusky, ktorymi bili ludi, co sa previnili proti vrchnosti.

Koncom vojny bolo u nas vela ruskych a srbskych zajatcov. Vsetci pracovali na velkostatku. Ked sa niektory previnil, dali mu okovy na ruky a doviedli ho k stodole. Okolo stodoly sme mali styri vysoke moruse , ktore mali plody vsetkych farieb - biele, cierne a strakave.

Deti z celej dediny sa nich pochutnavali. V jeden den ked sme boli na stromoch videli sme , ze zandari vedu k morusiam zajatca. Zliezli sme rychlo dolu a cakali co bude dalej.

Zandari postavili zajatca k jednej morusi, dali mu okovy aj na nohy a silno ho k stromu priviazali. Nemohol sa chudak ani pohnut.

My deti sme sa nechapavo a smutne hned rozisli. Podotykam, ze puta mali zamky.

Stary otec , ktory pracoval na dvore mal dozriet, aby neusiel. Zandari odisli.Videla som , ako stary otec ide za zajatcom a nieco sa ho pytal. Bol to Na poludnie, ked nikoho nebolo vidiet, stara mat niesla misku dobrej vare a nakrmila zajatca.

Musel tam stat az do noci, potom ho zandari odviazali a okovy odomkli.

Smutne casy to boli. Najhorsie bolo, ked nasho otca vzali na vojnu. Stary otec chcel zanechat richtarstvo, ale vrchnost mu nedovolila a pridelila mu na gazdovstvo jedneho zajatca.

Bol to Rus, volal sa Michal. Mal nieco vyse dvadsat rokov. Bol vysoky a pekny mladenec. Vzdy bol vesely.

U nas mu bolo dobre. Rozumel konom a aj ostatnemu dobytku. Myslim vsak, ze bol z Ukrajiny. Rozumeli sme mu a on rozumel nam.

Nas deti si velmi oblubil a vyrezaval nam hracky z dreva. Vedel urobit hada zo samych kuskov dreva navlecenych na tenkom drote. Ked sa s nim zatocil a pustil ho na zem, kazdy sa zlakol, ze je zivy. Hlavu mal ako skutocny had a pritom sa hybal.

V zime Michal plietol kosiky zo slamy. Dlho sme mali doma na pamiatku od neho kosik , pekne uzavrety, na rucne prace.

Ked bol koniec vojny a bola vyhlasena prva Cesko - Slovenska republika, hned neodisiel, odkazal domov po priateloch kde je.

Vo februari prisli za nim dve Rusky, sestra a snubenica. Nasi ich uhostili, ako vlastnych. Rozpravali nam, ako trpeli cez vojnu.

Ukazovali nam, ze jedli surove zemiaky. Pred planovanym odchodom domov im stara mama napiekla kolace, cerstvy chlieb a k tomu pribalila klobasy a uvarila kus sunky.

Po srdecnej rozlucke, slubili, ze po prichode domov sa ozvu. Neviem vsak, ci to uskutocnili. Viem len, ze doma bojovali v oktobrovej revolucii.